Pôvodným výrobkom podniku v jeho začiatkoch bola strešná krytina. Údaje o jej produkcii sa však dosť rozchádzajú. Podľa niektorých údajov v roku 1864 sa jej denne vyrobilo toľko, že to vystačilo na pokrytie 1 000 - prípadne až 2 500 m² striech; zdá sa, že posledné číslo nie je produkcia, ale kapacita podniku. Jednalo sa samozrejme o výrobu sezónnu. V minulom storočí bolo touto krytinou pokrytých množstvo budov nielen v Marianke a Bratislave – hlavne na Podhradí, v okolí Blumentálskeho kostola, na „Firšnáli“ (dnešné Nám. Slobody), ale aj na Žitnom ostrove a inde.

Bridlicová strešná krytina - "taška"

Ako sa vyrábala bridlicová strešná krytina?

    Výroba strešnej "tašky" bola pomerne jednoduchá. Bridlica po vyťažení sa štiepala jednoduchým spôsobom - pomocou majzlíka a kladiva na tenké dosky, ktoré nebolo potrebné ďalej opracovávať. Tvar "tašky" sa nakreslil pomocou šablóny a robotníci pomocou pákového osekávacieho nástroja na drevenej "koze" upravili "tašku" ko konečného tvaru a nakoniec hrotom na kladívku vyrazili jednu alebo viac dier na upevnenie tašky podľa jej druhu.

Pohľad na dielne (vzadu), vpredu skupina robotníkov pri osekávaní krytiny Časť z pohľadnice:datovanie z 27. júna 1905

    Ako mohli vyzerať pracovné nástroje robotníka pri výrobe krytiny, môžeme dokumentovať na náradí v expozícii Múzea bridlice v Budišove nad Budišovkou.

Plechové šablóny na rôzne typy krytiny Orezávačka Ukážka použitia šablóny a osekávania tvaru krytiny

Bridlicová krytina a jej koniec...

    Náklady na ťažbu s postupom do väčších hĺbok a predlžovaním štôlní stúpali. Pre rentabilitu mal veľký význam aj zodpovedajúci pomer ťažbou nákladné vyhľadávanej suroviny na výrobu školských tabuliek a obyčajnou bridlicou, vhodnou iba na krytinu. Bridlicová krytina však už koncom 19. storočia bola v okolí Marianky, v akčnom rádiuse jej ekonomicky únosného obchodovania na ústupe.
    V blízkosti Bratislavy sa rozvíjala hromadná mechanizovaná výroba veľmi kvalitnej škridle, ktorá nenasávala vodu ako bridlica, ľahšie sa kládla, ale predovšetkým bola oveľa lacnejšia. V Bratislave roku 1895 stál m ² - bridlice 2,20 zlatých, škridle 0,72-0,83, šindľa 0,85 zlatého. Z ceny bridlice roku 1901 až 60 % boli náklady za dopravu. Na stanicu v Stupave viedla iba zlá poľná cesta. Parné tehelne (Devínska Nová Ves, Pezinok) stavali priamo pri trati s vlastnými vlečkami. Začiatkom storočia sa objavujú aj ďalší konkurenti bridlice: ohňovzdorná, ľahká azbestocementová krytina, sem - tam už i plech.
    Továreň v Marianke strácala odberateľov nielen v Bratislave, ale aj na okolitých dedinách. Keď roľnící začali slamu, šindeľ, dosky a ďalšie domáce krytiny nahrádzať kupovanými a ohňovzdornými, prednosť dostávala lacnejšia škridla. Proti takejto konkurencii sa podnik iba ťažko presadzoval.