Pramene a literatúra pojednávajúca o dejinách baníctva v Malých Karpatoch sa orientuje hlavne na oblasť ich severnej a strednej časti. Doliny Malých Karpát skrývajú mnoho pamiatok spojených s využitím miestnych surovín a vodnej sily. Napr. v susednej Borinke pracovali pred viac ako sto rokmi železný hámor, papiereň, továreň na pušný prach, vápenka a významný podnik na spracovávanie medi. Možno si to neuvedomujeme alebo ani nevieme, ale naša obec bola známa nielen ako pútnické miesto, ale aj ako významná lokalita ťažby a spracovania bridlice.
    Pri pátraní po histórii dobývania bridlice v našej obci, veľmi často sme narazili na biele miesta, medzery vo vedomostiach o tomto, v Európe i vo svete známom marianskom neraste. Z rozprávania našich starších občanov sme sa dozvedeli útržkovité informácie o šifrovej jame, o vyťaženej tmavej priepasti, ktorá ostala po vyše štyridsaťročnej ťažbe. O odvážnych výpravách marianskych chalanov do starej štôlne, kde pri svetle sviečok chceli hľadať jej koniec... Mnohí pamätníci sa odvolávali na svojich starečkov a starenky a pri pive "U Johana" alebo "U Nováka" či v "Tute" sa preli o to, kto si pamätá viac...
    Niekoľko dobových pohľadníc z prelomu 19. a 20. storočia oznamovalo, že okrem pútnického - v bývalom Rakúsko-Uhorsku najstaršieho - miesta je v tomto kúte Malých Karpát aj "Schifferwerk, Palabánya" - teda bridlicová baňa a dielne významnej veľkosti a dobrého chýru. Po nemecky a po maďarsky písané dobové odkazy z Marienthalu a Máriavölgyból boli iba kusé oznamy, že: "...máme sa tu dobre a pokračujeme do Viedne!" Viac o lome a bani na sivú bridlicu v odkazoch nebolo. Nedalo nám a pustili sme sa do pátrania v archívoch, knižniciach a v odborných časopisoch. Čím viac sme sa snažili dostať na stopu prvej ťažby "čierneho mramoru" (tak nazývali bridlicu mnohí podnikatelia v Rakúsku - Uhorsku, Nemecku i v Amerike), tým viac nových faktov sme sa o nej dozvedeli.
    Stručné informácie o počiatkoch baníctva v našej obce, možno získať najmä v rôznych encyklopedických publikáciách. P. Xavér Stanislav Čík sa vo svojej knihe "Dejiny Mariatálu" z roku 1942 zmieňuje v niekoľkých vetách o baníctve v obci v kontexte opisovaných udalostí histórie pútnického miesta. Napr. na str. 18 uvádza, že: "Vzrast obce nastal v prvej štvrti XVIII. storočia, keď roku 1711 vyvolil si ostrihomský arcibiskup kardinál Kristián August, mariatálsky kláštor za svoje letovisko. Bol národnosti saskej. Za neho sa prisťahovalo viac cudzincov. I otvorenie bridlicových baní privábilo cudzincov, ktorí sa však väčšinou odsťahovali, keď boly bane zatvorené. Ďalej na str. 19 uvádza, že: "Po odchode pavlínov z Mariatálu r. 1786, tamojši administrátor expavlín, zapisuje v knihe pokrstených latinsky Maria Vallis. Neskorši farári podľahli v tomto ohľade už patrónovi a panským správcom bridlicových baní a píšu pravidelne už len Mariatál i pre obec". Na str. 85 uvádza, že: " Z neskorších zpráv o týchto kaplnkách sa dozvedáme, že r. 1860 boly pokryté šifrom na náklad francúzskej spoločnosti, ktorá vlastnila šifrové bane. Pozn. autor mal na mysli šesť marianskych kaplniek v Marianskom údolí. Veľmi zaujímavú informáciu uvádza na str. 106, cit. "Keďže boly v Mariatáli bane na rudu, mariatálski pavlíni tešili sa aj ochrane cisárovej. Zato, že dovolili na svojom majetku tieto bane obnoviť, rozkázal r. 1535 cisár Ferdinand bratislavskému grófovi Jánovi Kerecsénymu, aby dával pozor a chránil mariatálskych pavlínov. Aj cisár Rudolf I. oslobodil kláštor r. 1591 od desiatkov a poplatkov".
    Uvádzané skutočnosti sú veľmi zaujímavé z toho pohľadu, že určitá banícka činnosť v obci bola vykonávaná už koncom XVI. storočia, ale hodnoverne tieto informácie nemáme t.č. doložené. Je škoda, že autor neuvádza bližšiu špecifikáciu miesta tažby uvádzaných surovín, ale to nebolo jeho cieľom. Je možné, že lokalít na ťažbu bridlice v našej obci bolo viac, ale v tomto príspevku sa zameriavame na najznámejšiu lokalitu s významom presahujúcom jej hranice a šíriacej slávu jej výrobkov prakticky po celom svete. V prípade, že sa nám podarí získať bližšie informácie aj o iných lokalitách v obci, kde sa v minulosti lámala bridlica, príspevok operatívne doplníme.

    Zaujímavé informácie sme zaznamenali v príspevku s názvom "Bridlicová baňa v Mariánskom údolí pri Bratislave" (výňatok z 2. zošita z maďarského časopisu "Magyarország" z roku 1865 autor: Szatmári Károly), ktorý vyšiel v 13. čísle časopisu Vasárnapi Ujság ( Nedeľné noviny ) z 26. marca 1865, ktorý vychádzal v Budapešti.
    Doplňujúce a niektoré nové informácie sme získali z Vlastivedného sborníku okresu bratislavského a malackého Diel II.: ZEMEPIS OKRESU BRATISLAVSKÉHO A MALACKÉHO z roku 1935, autor Ján Hromádka a Vlastivedného časopisu, r. XXXVIII. z roku 1989 atď.
    Hlavným zdrojom informácií nám boli články v slovenských, nemeckých a maďarských odborných časopisoch. V nich sme objavili meno Dionýza Štúra, najvýznamnejšieho slovenského vedca - geológa, paleontológa 19. storočia. Ten pomohol odkryť spolu so svojimi rakúskymi, českými, i maďarskými kolegami slávu mariatálskych bridlíc nielen pre ich existenciu, ale najmä pre skameneliny, ktoré sa v nich nachádzali. Jeho bádateľské exkurzie viedli veľmi často do Marianky, kam s ním prichádzali takí odborníci, akými boli Franz Foetterle, dr. Fr. Hochstetter, F. X. Schäffer, dr. G. A. Kornhuber a mnohí ďalší vedci. Ich odborné články sme našli v JAHRBUCH der Kaiserlich-Königlichen GEOLOGISCHEN REICHANSTALT (Ročenka cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu) z roku 1866. Mnohé sme objavili v Österreichische Revue z rokov 1864 a 1866 a ďalšie v prácach našich autorov. O Dionýzovi Štúrovi a jeho cestách do Marianky a malých Karpát - a nielen za bridlicou - písali okrem iného aj dr. Ľudovít Ivan, J. M. Nový, Jur Janoška, profesor Volko-Starohorský a mnohí ďalší.
    Vzhľadom k tomu, že pravdepodobne neexistuje komplexný a ucelený materiál o tažbe a spracovaní bridlice v našej obci, pokúsili sme sa z dostupných textových a fotografických materiálov poskladať mozaiku podniku-továrne, ktorá na desaťročia preslávila našu obec svojimi výrobkami nielen doma, ale prakticky na celom svete.

Šifrová jama

    Slovné spojenie Marianka - bridlica sa zjednodušene spája len so "šifrovou jamou". Áno, to bolo to miesto ťažby bridlice! Jej zázemie tvorili na tú dobu moderné technické zariadenia, dielne na spracovanie bridlice do finálneho produktu v ktorých pracovali desiatky robotníkov.
    Pre tých neskôr narodených, ale aj ostatných záujemcov uvádzame, že sa jednalo o malú časť územia vo východnej časti obce, v súčasnej lokalite "Panský les". Lokalita bola známa aj v minulosti, stala sa zdrojom príležitostného lámania bridlice miestnymi obyvateľmi. Pomenovanie "šifrová jama" vzniklo tým, že z pôvodného povrchového lámania bridlice sa vytvárala jama, ktorá sa postupne prehlbovala. Bridlica na povrchu nedosahovala príslušnú kvalitu a bolo potrebné ju tažiť (lámať) pod povrchom.

Dislokácia bývalej šifrovej jamy na ortofotomape z roku 2004

Šifrová jama - legenda: 1-šifrová jama, 2-kancelárie bridlicového lomu, 3-prístupová cesta k šifrovej jame, 4-Mariansky potok, 5-Kozia ul. (dnešná Partizánska ul.) Časť katastrálnej mapy obce z roku 1896

    Pre predstavu o veľkosti ťažobnej jamy použijeme údaje od Ferdinanda Hochstettera, ktorý uvádza, že "šifrová jama" na jar roku 1865 mala hĺbku od 15 až do 30 klafterov (siah), šírku 25 a dĺžku 50 klafterov. Poznámka: klafter bola dĺžková miera, zodpovedajúca zhruba 1,90 metra. V XIX. storočí bolo niekoľko typov siah: viedenská siaha mala 1, 89 metra, bavorská siaha 1,75 metra. Z prepočtu nám vychádza, že "šifrová jama" mala úctyhodné rozmery: hĺbku od 28 - 57 metrov, šírku 48 metrov a dĺžku 95 metrov!!!

Šifrová jama s dvoma parnými strojmi Vasárnapi Ujság č. 13 z 26.marca 1865

    Odstránením vrchných vrstiev narazilo sa na kvalitnejšiu surovinu a tak začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia bol priamo na nálezisku vybudovaný podnik, ktorý mal nesporne charakter veľmi výkonnej továrne. V sezóne zamestnával pri ťažbe a spracovávaní suroviny až 200 ľudí!

Kancelárie bridlicového lomu Pohľadnica: datovanie z 10. septembra 1906

Kancelárie bridlicového lomu pri pohľade z Kozej ul., v hornej časti prístupová komunikácia ku šifrovej jame Amatérska fotografia, približne z rokov 1930-1935

Detail z ľavej časti pohľadnice: v kruhu "Vodný dom (kúpelne, umyváreň) a kancelárie bridlicového lomu", v kosoštvorci "Baňa na bridlicu" Pohľadnica: datovanie pozdravu z 21. 9. 1910

    Zakladateľom podniku bol v roku 1859 francúzsky finančník, Paul Eugéne Bontoux (*1820 - †1904 v Cannes). Bol to prvý toho druhu podnik v rakúskej monarchii, ktorý dobrou kvalitou tovaru úspešne konkuroval stredonemeckým podnikom. V roku 1867 podnik predal za 600 000 zlatých "Bratislavskej sporitelni, účastinná spoločnosť" založenej v roku 1842 pod pôvodným názvom "Pressburger Sparkasse" na čele s grófmi Františkom Zichym a Antonom Szécsenyim; sám Bontoux si ponechal funkciu direktora.
    Podnik bol vybudovaný veľmi racionálne, s plynulým tokom materiálu od ťažby suroviny až po balenie a expedíciu. Na začiatku bol zameraný výlučne na výrobu strešnej krytiny. Údaje o jej produkcii sa dosť rozchádzajú, podľa niektorých roku 1864 jej denne vyrobili toľko, že to vystačilo na pokrytie 1 000 - prípadne až 2 500 m² striech; zdá sa, že posledné číslo nie je produkcia, ale kapacita podniku. Jesnalo sa samozrejme o výrobu sezónnu.

Pohľad na dielne (vzadu), vpredu skupina robotníkov pri orezávaní krytiny Pohľadnica: datovanie z 27. júna 1905

Pohľad na bridlicovú baňu z Kozej ul.(dnešná Partizánska ul.) Pohľadnica približne z roku 1910.

Ako sa ťažila bridlica

    Technológia ťažby bridlice v mariatálskej bani nie je v dostupnej literatúre bližšie popísaná. Môžeme sa len oprávnene domnievať, že sa pravdepodobne veľmi nelíšila od technológie ťažby používanej v bridlicových baniach na severnej Morave, v oblasti Nízkeho Jeseníka, kde hlavní rozvoj ťažby a spracovania bridlíc však nastal v druhej polovici XIX. storočia, keď bola bridlica ťažená v niekoľkých desiatkach baní a lomov. Celková ročná produkcia výrobkov v roku 1864 je Hochstetterom odhadovaná na cca 50 tis. t a počet činných baní približna na stovku. Najväčšie a najmodernejšie vybavené bane boli v tej dobe v lokalitách Velká Střelná a Hrubá Voda – Hlubočky. Rozdiel medzi mariatálskym a moravskosliezskými ložiskami je v uložení vrstiev bridlicových platní. Tieto sú v oblasti moravskosliezskeho kulmu uložené pod uhlom 90°, mariatálska bridlica je ukladaná pod uhlom 10° až 30°.
    Prakticky od založenia podniku sa bridlica ťažila (lámala) banským spôsobom výlučne pod povrchom v horizontálnych štôlňach razených do severnej steny ťažobnej jamy. Ich dĺžka dosahovala aj niekoľko sto metrov a tieto boli postupne razené zo dna ťažobnej jamy pri jej prehlbovaní. V brožúre "Dejiny baníctva v Malých Karpatoch", autorov: Peter Wittgruber, Peter Tuček, Jiří Vitáloš vydanej v roku 2001 sa uvádza, že hlavná odvodňovacia štôlňa v roku 1898 dosiahla dĺžku až 750 metrov! Aká ťažká a námahavá musela byť práca baníka (lamača), ktorého základnými pracovnými nástrojmi bolo kladivo a majzlík!

Vyvážanie vyťaženej bridlice Pohľadnica približne z roku 1900

    Môžeme predpokladať, že najskôr bola vyrúbaná horizontálna štôlňa, ktorá v ložisku bola rozširovaná. Z "rubaniny", ktorá sa získávala pri budovaní štôlne a v ložisku, sa na štiepanie používalo len asi 10 - 20% bridlíc, zbytok bol odpad, ktorý sa zakladal v bani a tu tiež zostával. Kvalitné kusy nalámanej bridlice na ďalšie spracovanie boli vyvážané (ručne vytláčané) zo štôlne na vozíkoch úzkoľajnej železnice do tažobnej jamy. Nalámaná bridlica bola z ťažobnej jamy dopravovaná na povrch pomocou silných lán dvoch parných strojov priamo na vozíkoch parného stroja. Na tých istých vozíkoch sieťou úzkokoľajnej železničky surovinu dopravovali do štiepárne,kde sa bridlicové platne štiepali pomocou veľkých štiepačiek a kamenných kladív. Vo výrobni pracovalo celkom 5 parných strojov o sile 120 koní. Tu bridlicu triedili a ručne štiepali. Tieto práce vykonávali muži. Potom na pracovných stoloch podľa šablón nakreslili obrysy výrobku a na vedľajšom pracovisku muži na jednoduchých sekacích strojoch poháňaných transmisiou vysekali hrubý tvar výrobku. Transmisiou boli poháňané aj brúsne kotúče, na ktorých ženy zarovnávali okraje, brúsili povrch školských tabuliek. Pri každom stroji pracovali štyri ženy a strojov bolo šesť. 48 žien leštilo kotúčmi nasucho a prach nasávali ventilátory do kanálov pod podlahou dielne. Jednalo sa o nebezpečnú a škodlivú prácu, preto ženy oblečené v miestnom ľudovom odeve chránia si ústa pred prachom ručníkmi. Nasledovali ďalšie pracovné postupy v závislosti od konkrétneho výrobku, napr. v prípade tabuliek zhotovovania drevených rámikov, u ozdobných rámikov práca s kovom a pod. Rozsah týchto prác spojených s prípravou materiálu (vlastná výroba, dovoz) sa nám doposiaľ nepodarilo zistiť.

Spracovanie bridlice Vasárnapi Ujság č. 13 z 26. marca 1865

    Najkvalitnejšiu surovinu približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok, ktorý sa na dlhé roky stal jedným z jej najslávnejších výrobkov - bridlicové písacie a školské tabuľky. Bridlicové tabuľky pre školákov sa osádzali do drevených rámov z mäkkého dreva, ale aj ozdobných rámov z tvrdého dreva, zinku a mosadzi. Dokladom vysokokvalitnej práce podniku bolo udelenie striebornej medaily za výrobky z bridlice na IV. svetovej výstave v Paríži roku 1867!
    Bridlicová tabuľka v druhej polovici minulého storočia, keď papier bol ešte pomerne drahý, používala sa ako veľmi praktický prostriedok pre vyučovanie písania a rátania. Na vyhladenú plochu tabuľky, zasadenej do dreveného rámu písalo sa zašpicatenou tyčinkou z tvrdšej bridlice, "grífľom". Biela stopa na čiernom podklade dala sa dobre čítať, ale aj ľahko zotrieť mokrou hubkou alebo handričkou, priviazanou obyčajne povrázkom k tabuľke. To uľahčovalo cvičenie i opravy. Tabuľku bolo možno používať pomerne dlho, pravda, ak sa nerozbila.
    Presadzovaním povinnej školskej dochádzky spotreba tabuliek rástla. Do Uhorska sa dovážali z cudziny, najmä z Bavorska a zo Saska. Továreň v Marianke vyrábala roku 1864, podľa údajov správcu podniku Salzmanna denne okolo 8 000 tabuliek!!! Aj keď to bol do istej miery sezónny tovar a teda toľko sa nevyrábalo po celý rok, predsa len porovnaním údajov o importe tabuliek do Uhorska a výrobe v Marianke môžeme usudzovať, že pokrývala asi polovicu spotreby krajiny. Tabuľky sa však aj vyvážali, najviac na Balkán, ale aj do Egypta, Ameriky a inde.
    Výrobky z bridlice (ozdobné tabuľky, obdkladacie tabule na nábytok, schody, dlažba) boli vyvážané do celej Európy, ale aj na Blízky východ a Severnej Ameriky. Z najkvalitnejšej suroviny sa vyrábali starostlivým hladením veľké podkladové dosky na biliardové stoly, platne na krajčírske stoly, ktoré sa tiež vyvážali aj do vzdialenej cudziny, najmä do Anglicka a Francúzska.
    Dobrá surovina a vyspelé spracovanie zaručovali podniku prosperitu ná niekoľko desaťročí. Avšak už koncom storočia začala produkcia i počet robotníkov klesať, roku 1894 tu robilo ešte 60, o šesť rokov neskôr iba 49 ľudí.
    Omedzovanie výroby i začínajúci úpadok továrne mali viacero príčin. Náklady na ťažbu s postupom do väčších hĺbok a predlžovaním štôlní stúpali. Pre rentabilitu mal veľký význam aj zodpovedajúci pomer ťažbou nákladné vyhľadávanej suroviny na výrobu školských tabuliek a obyčajnou bridlicou, vhodnou iba na krytinu. Bridlicová krytina však už koncom 19. storočia bola v okolí Marianky, v akčnom rádiuse jej ekonomicky únosného obchodovania na ústupe.
    V blízkosti Bratislavy sa rozvíjala hromadná mechanizovaná výroba veľmi kvalitnej škridle, ktorá nenasávala vodu ako bridlica, ľahšie sa kládla, ale predovšetkým bola oveľa lacnejšia. V Bratislave roku 1895 stál m² - bridlice 2,20 zlatých, škridle 0,72-0,83, šindľa 0,85 zlatého. Z ceny bridlice roku 1901 až 60 % boli náklady za dopravu. Na stanicu v Stupave viedla iba zlá poľná cesta. Parné tehelne (Devínska Nová Ves, Pezinok) stavali priamo pri trati s vlastnými vlečkami. Začiatkom storočia sa objavujú aj ďalší konkurenti bridlice: ohňovzdorná, ľahká azbestocementová krytina, sem - tam už i plech.
    Továreň v Marianke strácala odberateľov nielen v Bratislave, ale aj na okolitých dedinách. Keď roľnící začali slamu, šindeľ, dosky a ďalšie domáce krytiny nahrádzať kupovanými a ohňovzdornými, prednosť dostávala lacnejšia škridla. Proti takejto konkurencii sa podnik iba ťažko presadzoval. Rozšírením výroby keramickej krytiny záujem o výrobky z Maríanky začiatkom XX. storočia poklesol, čím časť neodpredanej produkcie zostala nedotknutá priamo na mieste výroby.

Časť zostatku šifrovej jamy, vzadu niekoľko domov na Kozej ul.(dnešná Partizánska ul.) Amatérska fotografia, približne z rokov 1930-1935

Epilóg

    Poslednú "ranu" zasadila továrni v Marianke prvá svetová vojna. Stavebný ruch utíchol, po viac ako polstoročnej prevádzke sa podnik zastavil. V medzivojnovom období bolo niekoľko pokusov o jeho oživenie, ale s malými výsledkami.
    Dnes už z bývalého a slávneho podniku nezostalo nič. Aj ťažobná "šifrová jama" je už minulosťou. Štôlne so zvyškami zariadení boli zavezené – lepšie povedané - zanesené hlinou, ktorá do nej prúdila spolu s vodou, pochádzajúcou z "mokrej linky" susedného kameňolomu. Na jar roku 1967 sa v kameňolome ťažil aj menej kvalitný kameň. Obsahoval hlinu, ktorá sa pri veľkých komorových odstreloch zosunula zo svahu Bazgoviča a zmiešala sa s drobnejším kamením. Bolo ju preto potrebné oddeliť od inak kvalitného vápencového štrku, ktorý sa získaval drvením skál v obrovskom drviči a chŕlil ho na transportné pásy vedúce do triediarne. Ak bolo hliny veľa a ešte bolo aj po daždi, triediace sitá i zásobníky sa upchávali. V lome preto postavili praciu linku, cez ktorú prechádzal znečistený kameń a z nej potom prúdila kalná voda s nepoužiteľnou kalovou frakcou kameniva do opustenej bridlicovej jamy a tam sa usadzoval jemný i hustejší kal až dovtedy, kým sa jama v roku 1968 nezaniesla úplne...
    Škoda, lebo lokalita bola zaujímavá najmä z historického, baníckého hľadiska. Iniciatívu na záchranu lokality vyvíjali najmä ochranárske organizácie z Bratislavy, ale táto zostala u kompetentných bez odozvy... Lokalitu preslávili aj nálezy skamenelín, hlavne hlavonožcov – amonitov a belemnitov. Tieto zdobia mnohé paleontologické expozície európskych múzeí a inštitúcii. Najviac ich je vo Viedni a Budapešti.

Priehlbina v lokalite "Na Fuskovém", naznačujúca smer pravdepodobne bývalej najvyššej štôlne Amatérska fotografia zo 17. 2. 2008

    Už zostal len pomaly zvetrávajúci bridlicový odkryv bývalej kolmej steny nad "šifrovou jamou", ktorý pripomína slávne roky v histórii Marianky. Marianky baníckej.

Posledné zostatky severozápadného odkryvu bývalej steny "šifrovej jamy" Amatérske fotografie zo 17. 10. 2007